Môžeme veriť v Boha
Jakub sa raz opýtal svojho priateľa ateistu, či sa niekedy v živote aspoň na chvíľu nepohrával s myšlienkou, že Boh existuje.
„Samozrejme,“ odpovedal ateista na Jakubovo veľké prekvapenie. „Pred rokmi, keď sa nám narodilo prvé dieťa, skoro som sa stal veriacim. Keď som sa pozeral na to maličké, ale dokonalé ľudské stvorenie v postieľke, pozoroval, ako hýbe maličkými prštekmi a videl, že začína rozoznávať okolie, prepadol som na niekoľko mesiacov myšlienke, že nejaký Boh musí byť.“
1. Každý projekt má svojho autora
Štruktúra ľudského tela nás vedie k záveru, že ho niekto musel navrhnúť. Už ste niekedy premýšľali, akým zázrakom je ľudské oko? Vedci hovoria, že aj tá najmodernejšia kamera je v porovnaní s jemnými ústrojmi očnej šošovky a rohovky iba detskou hračkou.
Malé tyčinky a čapíky v sietnici menia svetlo na elektrochemické impulzy. Sú to procesy, ktoré nevie vyvolať nijaké laboratórium na svete. Mozgové bunky potom transformujú tieto elektrické impulzy na zázrak vnímania – teda niečo, čomu sa nedokážu priblížiť ani najdokonalejšie počítače. Špičková technológia, chémia a triedenie informácií – to všetko sa spustí vždy, keď otvoríme oči. Charles Darwin raz vyhlásil, že z myšlienky na ľudské oko a na to, že by mohlo byť iba výsledkom prirodzeného výberu, je mu zle. Viete prečo? Ľudské oko sa totiž nemohlo vyvíjať počas dlhých časových periód, pretože ak nie je kompletné, je nefunkčné. Očné šošovky, ktoré zaostrujú svetelné lúče, sú nanič bez sietnice, ktorá na svetlo citlivo reaguje. Absorbcia svetla by nemala nijaký význam bez nervových vlákien, ktoré vzniknuté signály privádzajú do mozgu. Schopnosť vidieť umožňuje kompletný systém navzájom prepojených a od seba závislých orgánov, z ktorých je každý starostlivo naprojektovaný. Podobne je to aj s ostatnými funkciami ľudského tela. Pľúca, srdce, nervy i svaly, všetko plní neuveriteľne zložité úlohy, ktoré sú závislé od rovnako neuveriteľne komplikovaných činností.
Nie div, že autor biblickej knihy Žalmov došiel k záveru, že ľudské telo vydáva jasné svedectvo o úžasnom Stvoriteľovi:
„Ďakujem ti, že si ma úžasne divne utvoril, divné sú tvoje skutky. A moja duša to dobre vie.“ (Žalm 139,14)
Nemusíme chodiť ďaleko, aby sme našli Božie „skutky“. Dôkazy priamo v našom tele ukazujú na nekonečne múdreho Projektanta. Keby ste si desať rovnakých mincí označili číslami od jedna do desať, dali ich do vrecka, poriadne premiešali, a potom po jednej vyťahovali, aká je pravdepodobnosť, že sa vám to podarí v presnej numerickej postupnosti, teda v poradí od jedna do desať? Podľa matematického zákona počtu pravdepodobnosti je to jedna k desiatim miliardám.
Uvažujte, akú šancu má názor, že mozog, srdce, pľúca, žalúdok, obličky, cievy, uši, oči a zuby sa vyvinuli spoločne a začali ihneď vo vzájomnej spolupráci fungovať. Aké je najrozumnejšie vysvetlenie pre dokonalý projekt ľudského tela?
„Potom riekol Boh: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby…tak stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril“. (1. Mojžišova 1,26.27)
Prvý muž a žena sa nemohli len tak prihodiť. Biblia hovorí, že Boh nás naprojektoval podľa svojej podoby. On je tá úžasná tvorivá Inteligencia, ktorá nás vymyslela a priviedla k existencii.
2. Všetko okolo nás má svojho tvorcu
Svedectvo o Bohu sa však neobmedzuje len na ľudské telo. Nachádzame ho v celom vesmíre.
Zahľaďte sa len na nočnú oblohu. Mliečny opar v pozadí žiariacich hviezd, ktorý nazývame Mliečna cesta, sú v skutočnosti galaxie alebo vesmírny ostrov, zložené z miliárd horiacich sĺnk podobných nášmu. Slnko so svojimi planétami je vlastne súčasťou Mliečnej cesty. Teraz sa pozrime na skupinu hviezd Andromedy. V teleskope sa objaví ako ďalšia galaxia v tvare špirály, ktorá je, podobne ako Mliečna cesta, vytvorená miliardami sĺnk. Andromeda je však iba jeden zo sto miliárd podobných vesmírnych ostrovov, ktoré sme schopní pozorovať teleskopmi. Astronómovia tvrdia, že niektoré z týchto hviezdnych ostrovov sa pohybujú tak, že prechádzajú jeden druhým nepredstaviteľnou rýchlosťou bez toho, aby zmenili svoj tvar. Ich pohyb je synchronizovaný. Galaxia v galaxiách presne zachováva svoju dráhu a čas. Nie div, že podľa autora biblických žalmov hviezdy hovoria o svojom Tvorcovi:
„Nebesá rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk. Deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci zvestuje poznanie bez reči, bez slov, nepočuť ich hlas.“ (Žalm 19,1-3)
K akému logickému záveru môžeme prísť pozorovaním zložitej štruktúry a nesmiernej rozľahlosti vesmíru?
„A on je pred všetkým a všetko trvá v ňom.“ (Kolosanom 1,17)
Preklad Slovo na cestu hovorí: „V ňom má všetko svoj začiatok i svoje trvanie.” Celé stvorenie vydáva zrozumiteľné svedectvo o Bohu, ktorý to všetko naplánoval a stvoril. Od dokonalého rozmiestnenia protónov a elektrónov v atómoch až po planéty na obežných dráhach okolo Slnka, všade nachádzame dôkazy o zámere vyššej inteligencie, o Bohu – geniálnom Projektantovi a nekonečnom Stvoriteľovi.
Keď antropológ, ktorý kope v piesočnatej pôde Nového Mexika, narazí na kameň trojuholníkového tvaru, určite ho bude pozorne skúmať. A keď na ňom zbadá známky opracovania, usúdi z toho, že predmet vyrobil nejaký americký Indián. Identifikuje ho ako špičku šípu a pokúsi sa určiť jeho vek a podľa tvaru aj kmeň, ku ktorému Indián patril. Žiadny antropológ nebude tvrdiť, že špička šípu sa tu objavila náhodou. Nikto sa jej vznik nepokúsi vysvetliť ako výsledok pôsobenia blesku, či vetra a vody. Každému je jasné, že ju musel vyrobiť človek. Keď však niektorí vedci vykopú fosílie, dôkazy o živote v dávnej minulosti, prídu k celkom iným záverom. Nevidia v nich ruku Stvoriteľa, ale tvrdia, že tieto stvorenia musia byť produktom slepých síl prírody, že sa vyvinuli náhodou. Nájdené skameneliny živočíchov, zvlášť tie, ktoré sú pochované v najhlbších geologických vrstvách, predstavujú oveľa zložitejší systém, ako je špička šípu. Prečo z toho nevyvodiť, že ich niekto stvoril? Biblia ponúka logickú odpoveď na otázku pôvodu:
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem.“ (1. Mojžišova 1,1)
V jednoduchých slovách „Na počiatku stvoril Boh“, nachádzame vysvetlenie tajomstva života. Biblia sa začína tým, že je tu Boh. Už v prvom verši hovorí o jeho mocnom čine stvorenia. Dr. Artur Compon, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, komentuje tento biblický verš takto:
„Pre mňa sa začína viera uvedomením si, že to bola vyššia inteligencia, ktorá priviedla vesmír k existencii a stvorila človeka. Nie je ťažké mať takúto vieru, lebo je nesporné, že tam, kde je plán, je aj inteligencia. Organizovaný, nekonečne rozľahlý vesmír svedčí o pravdivosti najvznešenejšieho výroku všetkých čias: Na počiatku všetkého bol Boh.“
Mnoho významných vedeckých kapacít dneška verí v Boha. Vyznanie dvadsiatichšiestich vedcov je napríklad obsahom knihy „Za oponou neznáma“ (Behind the Dim Unknown, New York, G. P. Putnam s Sons). Každý z nich je nielen odborníkom vo svojom odbore, ale aj veriacim kresťanom. Všetci zdôrazňujú tu istú základnú pravdu – Boh existuje. V slovách „Na počiatku Boh“ nachádzame základ bytia. Biblia sa nesnaží Boha dokázať – s jeho existenciou jednoducho počíta. To, že Boh je, dokazuje naša vlastná existencia, ako aj existencia života a vecí okolo nás. Každý následok musí mať svoju príčinu. V našom svete je určitý plán, takže tu musí byť i projektant. Všetko sa riadi prírodnými zákonmi a tie musia mať svojho zákonodarcu. Všetky veci musel niekto stvoriť, a ten niekto je Boh.
Dr. Arthur Conklin, profesor biológie na Princetonskej univerzite, napísal: „Pravdepodobnosť náhodného vzniku života je asi taká, ako pravdepodobnosť tvrdenia, že výbuchom v tlačiarni by vznikol náučný slovník.“
Zo skúseností vieme, že nemôžeme vytvoriť niečo z ničoho. Dokážeme veci stavať, objavovať, skladať a dávať im rôzne funkcie, ale so všetkou múdrosťou, ktorú vlastníme, sme ešte nepriviedli k existencii z ničoho ani ten najmenší výhonok trávy, či útly lístok tej najjednoduchšej kvetiny. Kto teda urobil všetky tieto veci? Kto im dal začiatok? Je iba jediná uspokojivá odpoveď: Boh.
Veci v nás i okolo nás silným hlasom volajú, že Boh ich vyprojektoval, stvoril a udržiava ich. Živé pochádza iba zo živého. Jediná prijateľná odpoveď na otázku o pôvode vesmíru, tohto sveta i ľudských bytostí je Boh.
3. Boh vstupuje do osobného vzťahu s ľuďmi
Boh, ktorý vymyslel hviezdnu oblohu a stvoril vesmír, nadväzuje s človekom osobný kontakt. Hlboko do mysle a srdca každého jedinca vložil inštinktívne vedomie o svojej existencii. On je to „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“. (Ján 1,9)
Biblia hovorí, že náš Stvoriteľ hľadá príležitosti na nadviazanie osobnému vzťahu s každým z nás. Abrahám „bol nazvaný Božím priateľom“. (Jakub 2,23) „Pán hovoril s Mojžišom… ako sa človek rozpráva so svojím priateľom.“ (2. Mojžišova 33,11) Boh chce vstúpiť do osobného kontaktu i s tebou a stať sa aj tvojím priateľom. Ježiš adresoval tým, ktorí ho nasledovali, slová: „Ste moji priatelia.“ (Ján 15,14)
Aj ľudská existencia podporuje myšlienku o osobnom Bohu. Každý z nás je osobou a má svoju osobnosť. To znamená, že aj Boh, na ktorého obraz sme boli stvorení, musí sám byť osobou. Ľudské bytosti by neexistovali, keby za tým nestál osobný Stvoriteľ. Pred dva a pol tisícami rokov diskutovala skupina gréckych filozofov o tom, aká je najkratšia a najvýstižnejšia definícia človeka.
Platón navrhoval: „Človek je dvojnohé zviera.“
Iný filozof však ukázal na nedostatky tejto definície tým, že priniesol kohúta, zodvihol ho nad hlavu a zvolal: „Pozrite, toto je Platónov človek!“
Všetci sa na chvíľu ponorili do uvažovania, keď tu jeden z mysliteľov vykríkol: „Už to mám! Človek je náboženské zviera.” Je to výstižné vyjadrenie. Ľudstvo je beznádejné náboženské. Niekde vo vnútri cítime potrebu Vyššej moci. Každý z nás, či ateista alebo veriaci, sa už stretol s myšlienkou o Bohu. Od zvierat nás odlišuje naša predstavivosť, rozum a schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom. Nijaké zviera si nepostavilo oltár, aby uctievalo Boha. Kdekoľvek však nájdete ľudí, zistíte, že niečo uctievajú. Hlboko v srdci každého človeka je prirodzená túžba uctievať, akési „vedomie Boha”. Znamená to, že Boh vložil do každého z nás túžbu nadviazať s ním vzťah. Keď odpovieme na tento hlas a nájdeme Boha, stratia sa naše pochybnosti o jeho existencii a naša potreba je naplnená.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia sa v Rusku tisíce ateistov zriekli ateizmu a obrátili sa k Bohu. Univerzitný profesor z Peterburgu, špecialista na astronómiu, vyhlásil niečo, čo vyjadruje skúsenosť mnohých obrátených ateistov v bývalom Sovietskom zväze:
„Hľadal som zmysel života vo vedeckej činnosti, ale nenašiel som nič, o čo by som sa mohol oprieť. Aj moji kolegovia cítili tú istú prázdnotu. Keď som pozoroval obrovský vesmír a porovnával to s prázdnotou vlastnej duše, cítil som, že je tu nejaký zmysel existencie. Potom ste mi dali Bibliu. Začal som ju čítať a prázdno môjho života sa zaplnilo. Objavil som Bibliu ako jediný zdroj istoty pre moju dušu. Prijal som Ježiša za svojho Spasiteľa a našiel skutočný pokoj, bezpečie a spokojnosť.“
Kresťan verí v Boha, pretože sa s ním stretol a zistil, že Boh dokáže naplniť najhlbšie potreby srdca. Boh, o ktorého existencii sa kresťania presvedčili, nám ponúka novú perspektívu, nový zmysel, novú motiváciu, nové ciele a novú radosť. Boh nesľubuje život bez problémov a konfliktných situácií, ale uisťuje nás, že nás povedie a bude nám pomáhať, keď s ním nadviažeme osobný vzťah. Milióny kresťanov na celom svete dosvedčujú, že by sa radšej vzdali všetkého, než by sa vrátili späť k životu bez Boha. Najväčší div zo všetkých je ten, že všemohúci Boh, ktorý naplánoval všetko živé a stvoril a udržuje celé galaxie, rovnako túži po osobnom vzťahu s každým mužom a ženou, chlapcom i dievčaťom. Dávid nad tým žasol, keď napísal:
„Keď hľadím na tvoje nebesá, dielo tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil, pýtam sa: Čo je človek, že naňho pamätáš?“ (Žalm 8,3.4)
Náš Stvoriteľ „pamätá“ na každého z nás. Má o teba taký záujem, ako by si bol jediným človekom, ktorého stvoril.
Dôvody pre vieru v Boha:
- Úžasne zložitý plán a stavba všetkého, čo Boh stvoril (napr. ľudské telo, vesmír).
- Vnútorná túžba po Bohu, ktorá nás nenecháva na pokoji, kým ho nenájdeme.
- Keď hľadáme Boha (bez toho, aby sme to vždy dokázali presne pomenovať) a nájdeme ho, naplní nás pokoj a naša najväčšia potreba je naplnená.
Je logické a prirodzené, že osobný Boh sa chce otvoriť bytostiam, ktoré stvoril, podobne, ako otec túži po tom, aby ho jeho deti poznali. Boh sa nám zjavuje v Biblii. (2. lekcia podáva dôkazy o tom, že Biblia je dôveryhodná kniha, ktorú nám Boh dal.)
4. Aký je Boh?
V Písme svätom nám Boh hovorí, kto je a aký je. Aký vzor Boh použil na stvorenie muža a ženy?
„Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, ako muža a ženu ich stvoril.“ (1. Mojžišova 1,27)
Podľa Biblie sme stvorení na Boží obraz. Preto s ním môžeme mať osobný vzťah. Naše schopnosti myslieť a cítiť, pamätať si a mať nádej, uvažovať a analyzovať sú odvodené od Boha. Napriek tomu, že Boh je Duch, je rovnako skutočnou bytosťou v telesnej forme – podobe (pozri 2 Mojžišova 31,18 a 33,11). Ak je Boh osoba, čo je jeho dominantnou charakterovou črtou?
„Boh je láska.“ (1. Ján 4,8)
Boží vzťah lásky k ľudským bytostiam pramení z jeho povahy. Nie je nič, čo urobil alebo urobí, čo by nebolo motivované nesebeckou a obetavou láskou.
5. Ježiš zjavuje, aký je Boh
Vzťah medzi členmi rodiny môže poslúžiť ako príklad na pochopenie toho, aký je Boh.
„Či nemáme všetci jedného Otca? Či nás nestvoril jeden Boh?“ (Malachiáš 2,10)
Písmo opakovane hovorí o Bohu ako o otcovi. Niektorí otcovia však nimi v skutočnosti nie sú. Zanedbávajú svoje deti, bijú ich a sú na nich hrubí. Boh taký nie je. Je starostlivý, citlivý otec. Je ako ocko, ktorý sa rád hrá s deťmi a rozpráva im príbehy na dobrú noc. Boh, náš milujúci Otec, chce viac než len zjaviť sa v slovách Biblie. Vie, že osoba, s ktorou žijeme, je pre nás oveľa reálnejšia než niekto, o kom sme počuli alebo čítali v nejakej knihe. Rozhodol sa preto vstúpiť do nášho sveta ako skutočná bytosť. Boh sa znížil na našu úroveň, stal sa podobný nám, jedným z nás, aby nás mohol učiť ako žiť, aby sme boli šťastní a aby sme na vlastné oči videli, aký je. Ako mohol Boh navštíviť náš svet ako osoba – človek?
„(Ježiš) je obraz neviditeľného Boha.“ (Kolosanom 1,15)
Boh zostúpil na našu zem v podobe Ježiša.
Malý chlapec stál so starším bratom pred veľkým obrazom ich otca, ktorý zomrel, keď on bol ešte bábätko. „Povedz mi,“ hovorí staršiemu bratovi, „aký bol otec?” Brat sa pokúšal niečo o otcovi povedať. Opísal jeho silu a povedal, že to bol dobrý a sympatický človek. Bol priateľský a ľudia ho mali radi. K mamičke bol vždy pozorný a rád robil druhým radosť. Napriek tomu, čo starší brat povedal, si mladší nedokázal vytvoriť takú predstavu o otcovi, ktorá by ho uspokojila. A on tak veľmi chcel vedieť, aký bol jeho otec. Nakoniec brata prerušil otázkou: „Povedz mi, Jurko, bol otec ako ty?” Starší brat chvíľu premýšľal a potom povedal: „No, naši priatelia, ktorí otca dobre poznali, hovoria, že som jeho živý obraz. Tvrdí to i mamička.” Tvár malého chlapca sa rozjasnila: „Tak teraz už viem presne, aký bol môj otec. Bol presne ako náš Jurko.“
Ježiš prišiel na svet ako Boh v ľudskom tele. Bol „Syn Boží“ (Marek 15,39) – Boh viditeľný a počuteľný pre ľudské oči a uši. Ježiš sám vyhlásil: „Kto videl mňa, videl aj Otca.“ (Ján 14,9) Ak chceš vedieť, aký je Boh, pozri sa na Ježiša, ako ho opisuje Biblia. Keď budete čítať Ježišov príbeh v štyroch evanjeliách, prvých štyroch knihách Novej zmluvy, objavíte úchvatný portrét – obraz nebeského Otca. Drsní a sebestační rybári opustili svoje siete a nasledovali Krista. Malé deti ho obklopili, aby od neho dostali požehnanie. Dokázal povzbudiť aj najväčších hriešnikov a vyviesť z rovnováhy samospravodlivých pokrytcov. Uzdravoval slepých a malomocných. Na jeho príkaz: „Utíš sa!“ sa silná víchrica premenila na bezvetrie. Všetkými svojimi skutkami Ježiš ukazoval, že Boh je láska! Pochopil a naplnil ľudské potreby tak, ako nikto pred ním ani po ňom.
Ježišova záverečná a najslávnejšia ukážka toho, aký je Boh, sa odohrala na kríži. Tam zomrel za nás, aby sme my nemuseli umierať definitívne, bez akejkoľvek nádeje na nový život.
„Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho.“ (Ján 3,16)
Ježiš nezomrel iba preto, aby nám ponúkol šťastnejší spôsob života, ale aj preto, aby rozptýlil naše pochybnosti o Božej láske k nám a umožnil nám večne žiť. Ježiš je Boží jediný Syn. Je jedinečný, jediný svojho druhu. Je jedinou bytosťou, ktorá je súčasne Bohom a človekom. Po celé veky ľudia premýšľali, snívali a vytvárali si predstavy a nádeje o Bohu. Videli jeho dielo na oblohe a v krásach prírody. Mnohí dúfali, že Boh je dobrý. Ježiš na kríži však prelomil mlčanie vekov. Ľudia sa ocitli Bohu tvárou v tvár. A to, čo uvideli, prevýšilo aj tie najtajnejšie túžby: láska, večná a nesmrteľná láska – to je on.
Boha môžeš poznať hneď teraz, tak ako ho zjavuje Ježiš. Takéto poznanie ťa potom povedie k veľmi osobnému vyznaniu: „Otče, mám ťa rád.“
Pokračovanie
V nasledujúcej lekcii číslo 2. Môžeme veriť Biblii hovorí o Biblii. Heslo pre vstup do lekcie dostanete e-mailom na Vašu adresu po odoslaní vyplneného pracovného listu.
V prípade, že máte záujem absolvovať kurz korešpondenčne, prosím vyplňte nasledujúci registračný formulár, aby sme vám jednotlivé lekcie mohli zasielať na vašu poštovú adresu.
Opakovanie
Získané informácie si zopakujte vyplnením nasledujúceho pracovného listu.
